EN
Je toho viac

Nitria – idylka na kráľovskom dvore

“Na druhý deň, cez poludnie, štvorročný chlapec majstrov povodil tovariša po celom dvore, rozprával mu o sliepkach, mačkách, psovi a zaviedol ho aj do stajne, kde strihal veľkými ušima somár, na ktorom odvážal majster tovar na trh.” /J. G. Tajovský, Robotná knižka/

V súčasnej literatúre by sme už takúto vetu len sotva našli. Nie tak dávno však opisy prírody, spätosti človeka s ňou a s rodnou zemou boli prirodzenou súčasťou slovenských kníh.

Existuje návrat k prírode, ku koreňom prirodzeného chovu, k životu na gazdovskom dvore, ako ho nájdeme v starých dielach našich autorov?

Ak zatvoríme oči, nie je také ťažké si to predstaviť. Vôňa trávy, ovocné stromy v rozpuku, štebot vtákov, ktoré spievajú o krásnom slnečnom dni, liečivé bylinky vykúkajúce zo zeme a lákajúce včely a chrobáčiky. Veľký koník spokojne postáva v ohrádke a ten malý lúčny, hoc sa ako snaží, mu nedoskočí ani po kolená. Pohľadom blúdite po kraji, kde sa pasú ovce i kozy a kde pávy opäť ukazujú svoju pýchu. Z lesíka opodiaľ na všetko hľadia muflóny. A uprostred tohto diania sa prechádzajú kurence, lenivo, pohodovo, nemajú sa kam ponáhľať. Tu tam sa k sebe túlia, tu tam ďobnú steblo trávy, tam zase bylinku či dáky hmyz. Áno, to je Nitria, výnimočné kura, ktoré spôsobom a dĺžkou chovu nemá na slovenskom trhu obdobu.

 

“Čo je to, čo sa pre nás hriešnych ľudí dva razy narodí a raz umrie a má bradu z pečienky? — Kohút, narodí sa ako vajce i ako kurča.”
/Juraj Fándly, Rozprávky poučné/

 

Podľa toho, kedy sa príroda zobudí zo zimného spánku a tráva začne rásť, sa kurence dostávajú na dvor buď v marci, alebo v apríli. Každý týždeň je to približne 200 kusov kureniec a tento sezónny chov sa končí v októbri či novembri s príchodom prvých mrazov. Chov kurčaťa trvá približne 3 mesiace, takže má v porovnaní s priemyselným chovom približne trikrát dlhší život a dosahuje váhu okolo 5kg. Mäso je vláknité a štruktúrou je úplne iné ako mäso kurčiat, ktoré bežne možno kúpiť v obchodoch. Typické je ružovkastou farbou, ktorá sa nestratí ani po uvarení a koža má žltú až žlto-hnedú farbu, čo je dôsledkom toho, že kura konzumuje trávu.

 

“Nemúže býti múdrejší vajco od slepice, jestli čo víš, poslyš starších, naučíš se více.”
/Hugolín Gavlovič, Valaská škola mravúv stodola/

 

V súčasnosti sa opäť vracia do módy pôvodný spôsob života. Stále častejšie sa stretávame s ľuďmi, ktorí si zakladajú vlastné dvory s domácimi zvieratami, záhradky so zeleninou či ovocím. Nielen preto, že sa snažia o dochovanie či dopestovanie niečoho vlastného, ale i kvôli relaxu, ktorý im poskytuje čas strávený v spojení s prírodou. Kurence sa tak opäť začínajú vo väčšom objavovať na dvoroch rodinných domov. Samotná domestifikácia kuraťa siaha 7 až 10 tisíc rokov dozadu. Najstaršie kosti nájdené v blízkosti ľudských obydlí patriace kuraťu sú z obdobia 5400 rokov p.n.l. a našli sa v severnej Číne. Práve poddruh Gallus Gallus (Kura bankivská), patrí medzi najstarších predkov dnešného kuraťa domáceho. Avšak prvé domestifikované kurence boli chované pravdepodobne hlavne na kohútie zápasy. Zaujímavá je legenda, podľa ktorej aténsky generál Themistokles, v 5. storočí p.n.l. vytiahol s armádou proti perzskej presile, a práve zápasiacich kohútov, ktorých uvidel pri ceste, použil ako príklad agresivity potrebnej k víťazstvu nad nepriateľom. A Aténčania v nasledujúcom súboji naozaj vyhrali.

 

„Judka moja, vieš?
(pokriknul) to tu naše kuratá!
hm — dobrá kôčka dobre fedruje;
i volaj, volaj zobať: cip-cip-cip…“
/P. O. Hviezdoslav, Ežo Vlkolinský/

 

Nie je žiadnou novinkou, že životné podmienky sú pre kvalitu kuracieho mäsa veľmi dôležité. Kurence nepotrebujú toho veľa, ale to málo, čo potrebujú, je základom zdravej a chutnej kuraciny. A tak na dobrom dvore nesmie chýbať kurín, kam sa schovajú v prípade nepriaznivého počasia alebo pred rôznymi dravcami (áno, ak sa ukáže na obzore dravý vták, určite nebudú čakať a obdivovať jeho krásu). Ďalej by mali mať ku kvalitnému životu zabezpečený dostatočný výbeh – minimálne 1,59m2 na jedinca. Stály prísun k čerstvej vode snáď ani netreba spomínať. Kura je všežravec. Okrem toho, že mu doprajeme zrno (zmes pšenice, kukurice, jačmeňa…), rado odskúša všetko, čo dvor ponúka. A nielen to, samo si cielene dokonca nájde to, čo potrebuje. Materinu dúšku, púpavu, myší chvostík, žihľavu, trávu, ale i kôru stromov, ovocie, dážďovky, červy, slimáky či rôzny hmyz. Dopĺňa si jednoducho živiny z pestro prestretého prírodného stola. Nevyhýba sa ani kamienkom či piesku. Tie sú dokonca dôležitou súčasťou pre dobre fungujúci tráviaci trakt. Pýtate sa opäť, čo má toto spoločné s Nitriou? Toto je Nitria. Životné podmienky, ktoré sú garanciou výnimočnej kvality, zdravia a chuti.

 

Keď človek stále tú hovädzinu požíva, niet divu, že sa mu niekedy aj tej kuracinky zachce.
/Ferko Urbánek, Ó, tie ženy!/

 

Tak veru. Ako vidieť, nie je chov ako chov. Skúste si najbližšie v obchode kúpiť nie jedno, ale rovno dve kurence. Kura z chovu Nitria a kura z priemyselného chovu. Nebude treba veľkú námahu, aby vám vaše zmysly – zrak, čuch, hmat i chuť – prezradili, v čom je čaro a jedinečnosť Nitrie.

 

KuRarity (čo ste možno nevedeli):

  • Sliepky spotrebujú dvakrát viac vody než krmiva. Ak sú smädné, neznášajú vajcia.
  • Vystresované kurence ľahko podľahnú kanibalizmu.
  • I keď kurence boli chované v hale, ak ich premiestnime na dvor, zistíme, že ochranné inštinkty majú v sebe zakódované a vedia rozpoznať nebezpečenstvo (ako napríklad dravca, pred ktorým sa okamžite ukryjú).
  • Z kureniec sa stávajú už aj domáci miláčikovia. Chovatelia nám prezradia, že dobre vychované kura je farebnejšie ako akváriové rybičky, rovnako prítulné, ale pokojnejšie ako morské prasiatka, a navyše chytá myši lepšie ako mačka. Za niektoré exotické plemená a sfarbenia sa cena môže vyšplhať až na 400 EUR za jeden deň staré kuriatko.